Tento príspevok možno vyznie ako denníček, ale chcem sa slovne podeliť o môj včerajší deň (streda), nakoľko bol v rámci týchto nedlho trvajúcich prázdnin zatiaľ asi najnapĺňajúcejším. Dni sa začínajú polnocou a nie ranným svitom. Prvé 3 a pol hodinky mali prvky interagalaktickosti a preto ich priebeh prenecháme bádaniu NASA a Mars Roveru. Po krátkom spánku a obligatórnych domácich prácach som strávil značnú dobu na webe snahou sa samovzdelať prostredníctvom článkov a dočítal som konečne aj júnový Forbes.
Je však leto a netreba zabúdať na prepojenie s prírodou. Treba sa aj odpútať od sveta sociálnych médií, internetu, aplikácií, investícií, aj keď len ich pasívneho študovania. Vyliezť na strom susedov (samozrejme s pozvaním), potlačiť v sebe nedôveru v pevnosť konštrukcie rebríka a úzkych konárov, odosobniť sa od možných hororových scenárov pádu a nazbierať plný košík čerešní.
Pri zachytávaní tohto záberu som si pomyslel "zbieranie čerešní so štýlom", narážam na ten výhľad a na krátkodobý pocit, že nikto nie je viac ako ja, resp. vyššie som chcel povedať. :)
Keď som sa s už spomínaným plným košíkom čerešní vrátil domov, v garáži bol na zemi umiestený Apple produkt, počítačová debňa, i keď na prvý pohľad staršia. No predstavte si to vzrušenie Apple fanboya, ktorý vlastní jedine iPod Shuffle a ktorému sa len tak z ničoho nič niečo také objaví v garáži. Tajne som dúfal, že ho sestrin priateľ, ktorý ho k nám doniesol, nerozpredá na súčiastky (ako všetko ostatné) a budem mať ďaľší produkt do zbierky, bez ohľadu na to či funkčný alebo nefunkčný. Hneď som ho preniesol do bezpečia mojej izby a poutieral ho, prezrel si jeho design a zistil, že ide o Macintosh PowerBook G4 z roku 1999. Pozapájal som ho až nasledujúci deň - dnes. Z Macu som však dostal iba úvodnú zvučku a obraz, ktorý vidíte na fotografii, nič viac, nič menej. Zrejme tam bude nejaká hlbšia závada. No nevadí, zážitok to bol tak či tak!
V pokročilý večer som sa vybral pre kamoša s výstrojou a dvoma hokejkami, aby sme sa pridružili k ostatným asi sedemnástim amatérom a zahrali si hodinku ľadový hokej na prenajatej ploche nového klokočinského štadióna. Pre mňa to bol prvý priamy styk s touto najlepšou hrou na svete po roku a pol. Po krátkom rozkorčuľovaní sa mohlo začať "naostro" hrať a veľmi skoro som zistil, že s kondíciou to je veľmi biedne. No chvaľabohu rozum a šikovnosť rúk ostali a v spojení s bojovnosťou bol môj celkový prejav myslím dobrý. Napriek tomu, že išlo o zápas amatérov (ale každý mal kompletnú výstroj a vedel sa korčuľovať), nedalo mi nerobiť si svoju mravenčiu prácu a nepracovať na tom, aby sa ostatným spoluhráčom žilo ľahšie. Ako za starých čias. Dokázali sme otočiť skóre z nepriaznivého stavu 3:6 na konečnú výhru 7:6, čo ma teší, lebo neznášam prehrávať. Poriadne som sa zničil a prepotil aj to, čo sa nedá. Fotografiu z tejto časti dňa však nemám. Hokejovú sceánsu sme s kamošom zakončili veľkou kofolou, ktorú sme u Frankies do seba naliali do troch minút. Malátne sme sa dopracovali až k autu a presne v čase 00:00 vyštartovali smerom domov.
Bolo to pekných 24 hodín.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára