Enterprise

"You call it monopoly; I call it enterprise."-

John D. Rockefeller #MenWhoBuiltAmerica

#inspirational
#historychannel
#letsfuckingbuildsomething

BFF

Viem, že raz budem mať profesionálny blog, na ktorom sa budem tváriť seriózne. No kým ho nemám, môžem sem dávať svoje výtvory so skrytou myšlienkou. Ako napríklad tento.

Dopad písania záverečných prác na naše životy

Písanie záverečných prác vrcholí, teda minimálne by malo. Taká bakalárska práca to je namôjveru veľmi komplexný proces. Jeden si musí určiť, čo napísať, ako to napísať, z čoho to odpísať, ako to zarovnať, ako písať citácie, ako zarovnať obrázok na stred, donútiť sa písať, v metodike a cieľoch práce si veľa ponavymýšľať, vytlačiť to, vytlačiť to čo najlacnejšie, zviazať to, zviazať to čo najlacnejšie, odovzdať, nahodiť do systému, čakať, obhájiť. Hotová veda.

Treba si však uvedomiť isté riziká spojené s obdobím písania bakalárskej práce a dopad na život jednotlivca. Tu je zoznam a nejaké tie rady:

1. Fotografie notebooku umiestneného na posteli s otvoreným textovým editorom (starým dobrým Wordom) a obloženého nespočetným množstvom papierov a múdrych kníh, vyšperkované redbullom alebo šálkou horúcej kávy na tanieriku útulne uloženom v perinách, dokrášlené pútavým retro filtrom - vôbec nie sú cool. Za to sa však nestrieľa. Horšia je ujma, ktorú utŕži chladenie laptopu (a tým pádom aj baterka) z ustavičného povaľovania sa na prašnej posteľnej bielizni.

2. Každý si so svojou bakalárkou vytrpí svoje a po jej dokončení je na seba hrdý. Je to ako naše prvé dieťa, teda aspoň pre väčšinu z nás prvé. Zamilujeme si ju. Zdvihneme ju nad hlavu ako leví kráľ Simbu. Odfotíme čiernu, bordovú, zelenú alebo modrú väzbu a ukážeme ju "celému svetu". Treba si však dať pozor na prehnaný emocionálny incest. Pravda je totiž taká, že okrem autora, rodičov, babky a partnera majú tieto práce všetci na háku a ich dopad na tento svet dosahuje približne úroveň tohto blogu. A to nie je kompliment.

3. So sebaľútosťou a nahováraním si toho, že nikto na svete nemá väčšie starosti, treba narábať veľmi opatrne. Pozor na vákuum, v ktorom neexistuje nič dôležitejšie a problémy na Blízkom východe nám prídu ako prechádzka ružovou záhradou. 

4. Pozor takisto na partnerstvá! Pri toľkom strese, nervozite a povinnostiach nám možno príde láska ako obmedzujúci faktor a výmýseľ babylonských kritikov verejných domov. Milujte sa, množte sa (alebo to radšej len simulujte) a vypnite, tá kapitola počká.

5. Neupadni do nečinnosti. Prečítaj si niečo, po čom by si siahol aj uprostred prázdnin. Rob niečo. Lebo potom sa záverečná práca odovzdá a budeš sa dva týždne opíjať, lebo si práve dokončil najťažšiu skúšku svojho života. A potom vytriezvieš a zistíš, že si za posledné 2 mesiace nič nespravil, okrem napísania 35-ich strán, ktoré poslúžia akurát na to, že z nej o rok-dva bude čerpať ďaľší neštastník s podobnou témou. Na toto je život krátky. Teda nechcem povedať, že život je príliš krátky na to aby sa človek dva týždne v kuse opíjal. Je príliš krátky na to, aby sa venoval takú dlhú dobu iba bakalárke.

6. Udrž si svoj štandard. Ľudia majú tendenciu pamätať si ten stav, v ktorom sa správaš a vyzeráš najhoršie. Nestíhaš do školy? Smola. Take your time, otvor skriňu, vyber z tade niečo dôstojné, umyť si zuby tiež nie je na škodu. Vykroč do sveta v znamení hesla "keď už nič iné, tak aspoň dobre vyzerám" a keď konečne doraziš na zamýšľané miesto, nepobehuj ako splašené kura a nevystresuj každého v okolí rozhadzovaním rúk a kladením otázok, ktorým podľa teba prislúcha priorita bezpečnosti U.S.A. - it is fucking embarrasing.

7. Keď už tú bakalárku píšeš, tak ju napíš kurva dobre a daj do nej seba (tú lepšiu stránku seba), nech to má všetko aspoň nejaký zmysel.

Travis Rice, Red Bull, The Art of Flight - storytelling

1. Red Bull je chutná vec. Podľa mňa. 

2. Red Bull má vynikajúci marketing. Podľa nás všetkých. 

Bez ohľadu na to, či nám chutí a či nie. 

A ak je Red Bull ešte v niečom dobrý okrem posielania ľudí do vesmíru s kamerou na hlave, tak je to storytelling. Príbehy sa rozprávajú od nepamäti. Veľa korporácií využíva storytelling na to aby prilákal pozornosť obecenstva bez toho, aby si uvedomovalo, že práve narazili na marketing. Najstaršia globálna firma na svete - cirkev - využíva storytelling po stáročia, hlavne v nedeľu.

Dnes som vydržal polhodinu obsedieť a prescrollovať  sa cez príbeh Travisa Ricea (knižka sa prelúskava, webstránka sa prescrolluje, you see?). Travis Rice je snowboardista, o ktorom som v živote nepočul. Energetický nápoj ma veľmi premysleným citlivým a rafinovaným štýlom "prinútil" prísť až na koniec jeho príbehu, čo je v týchto temných časoch, kedy sme leniví aj na link kliknúť, veľmi vzácne.

Všetko sa to začalo FB postom:...

"príbeh, ktorý zmenil snowboarding http://bit.ly/WSUoIt" - no jednoducho, skús na to nekliknúť.

Privítala ma krásna fotografia pomaľovanej helikoptéry vznášajúcej sa nad snowboardistom v čiernom, ktorý svojou doskou rozprašuje do tej doby panenský sneh. Červený býk ma mal v tom okamihu v hrsti akoby bol on sám toreádorom zaháňajúcim sa červenou látkou. A už som len  dlhé minúty scrolloval a čítal text a pozeral videá a obdivoval obrázky až som došiel k epickému vyvrcholeniu v podobe citátu Travisa Ricea, z ktorého sa stal pre mňa v priebehu pol hodinky z neznámeho človeka poloboh.

"If we want authenticity, we have to initiate it."

Love LUST Faith + Dreams

I'll wrap my hands around your neck, so tight with love, love, love...

.

.

.

Chcel som napísať k vydaniu nového albumu od 30 Seconds To Mars aj nejaký komentár, ale ako tak hľadím na úryvok z prvého singlu Up In The Air a farebný artwork (podľa všetkého budúci cover albumu), tak to vôbec nemám chuť kaziť slovami, i keď už beztak som.

Air drumming

Určite je ťažké nájsť človeka, čo ešte nikdy nepraktizoval air guitar. Pri tej "najdivokejšej" párty si bezpochyby aspoň raz brnkla po neviditeľných strunách vo vzduchu aj tá najkonzervatívnejšia nerdica. No v móde je byť "iný ako iný" a tak treba na air guitar zabudnúť a vymyslieť si niečo viac cool. Vymýšlať som si dnes ležiac a zotavujúc sa z nepríjemnej zmesi nádchy a opice nemusel nič. Skapatý ako som bol, nechal som sa spontánne uniesť a dával si air drumming. Zas som sa tváril, aj keď len tak tajne sám pred sebou, že viem viac ako v skutočnosti viem a neviditeľnými paličkami som bubnoval s istotou najväčšieho profesionála. Hralo my Closer To The Edge by 30STM, pesnička, ktorú si pustím fakt len zriedka, hoci ju možno označiť za moju obľúbenú, top. Ale ona vie, že ju ľúbim, aj keď ju zanedbávam a venujem sa dokola iným pesničkám od iných interpretov. Taká zvláštna láska na diaľku.

To všetko ma opäť priviedlo k myšlienke, že potrebujem bicie. A to nie je len hocijaká túžba, čo človeka prejde ako keď dostanú malé deti psíka na vianoce a potom skončí v útulku alebo na ulici. Túžim po bicích už roky a to ma utvrdzuje v tom, že tá vášen je nefalšovaná. Páči sa mi na bicích, to, že ten beat jednoducho človek cíti. Je jasné, že aj pri tomto nástroji je nevyhnutné naučiť sa základy a teóriu and stuff, ale príde mi to intuitívnejšie ako hra na gitaru, nedajbože husle. Som človek netrpezlivý a neviem sa dočkať, keď ich získam, sadnem za ne a budem sa fyzicky rozbíjať až mi ruky odpadnú a bude zo mňa stekať pot a následne padať na dlážku. Len ja, paličky a beat. Už len získať finančné zdroje a budem sa hrať na Shannona. Ale bez obáv, budem to stále ja, unikátny Michal (zámerný náznak narcizmu). 

Shannon Leto, 30 STM

co-working, brainstorming, harlem shaking

Po ťažšej stredajšej noci som sa vo štvrtok podvečer premohol a presne o 18:00 som na podnet spolužiačky v čajovni Epicure zasadol do pohodlného kresla, aby som sa zúčastnil neviazanej debaty ohľadom vytvorenia co-working priestorov v Nitre. Niečo ako bratislavský Connect alebo The Spot. Lenže kópia niečoho takého sa umelo nevytvorí a od pôvodcu myšlienky (a z jeho myšlienok) nevychádzal ten pravý spirit. To však nie je to, čo tu chcem do hĺbky rozoberať.

Po "formálnej časti" meetingu sa ostalo posedávať a popíjať, na tom však nezáleží, nakoľko som bol autom. Ľudia, čo ma poznajú po každej stránke a tých veľa nie je, vedia, že vo svojom okruhu známych postrádam ľudí, s ktorými by som sa porozprával o veciach, ktoré ma skutočne bavia (okrem NHL) a pre ktoré by som sa vedel profesijne zapáliť. To sa však určite netýkalo štvrtkového večera, kedy som vôbec prvýkrát mal možnosť debatovať s ľudmi, ktorí reálne robia s propagáciou, sociálnymi médiami, webom, dokonca i turizmom v prepojení s troma predchádzajúcimi pojmami dokopy. Medzitým sme stihli natočiť ďaľší, no môj prvý (a posledný?) harlem shake, ktorý dúfam nikdy neuzrie svetlo sveta. Najlepšie na tom bolo, ako sa nám podarilo obehať všetky stoly a zlanáriť ľudí, aby do toho išli s nami. Vrásky na čele mi spôsobovali len pohľady barmanov a čašníkov, ktorým asi nebolo po vôli, čo sa to v tej ich - inak vždy pokojnej a harmonickej - kaviarni deje. Ale bolo od nich milé, že nám dovolili vyblbnúť sa, hoci my sme im za to sľúbili virálnu kampaň na ich kaviareň pomocou natočeného videa, z ktorej asi nič nebude... No nič...

Na to stretnutie sa mi skutočne nechcelo, no som rád, že som sa prinútil vstať z postele. Inak by som nemal tú možnosť stretnúť týpka, čo sa stará o obsah FB stránky pelikánu bodka eská a jej takmer 35 000 fanúšikov, chalana, čo stojí za žračom-času bratm.sk alebo dvoch digital advertising heroes, ktorí majú na svedomí titulné strany môjho obľúbeného časopisu Forbes, propagáciu nastávajúceho podujatia Jahodová Nitra a v porfóliu im svieti napr. aj známa Hroznovka. 

LinkedIn je služba, ktorú je relevantné používať len v prípade, že ju človek skutočne potrebuje a ja som vždy veril v to, že ten magický moment príde (melodráma :P). V piatok nasledovalo "spájanie sa" a už mám viac-menej vybavené aj ďaľšie rande, teším sa na ďaľšiu plodnú debatu.

A prvýkrát som vyfasoval niečo tak pokrokové ako obojstranná vizitka... :D

"Oh fuck"

Predtým ako sa zajtra, tentoraz už fakt seriózne, začnem venovať svojej bakalárskej práci, pozastavím sa ešte raz  nad mojím súčasným rozpoložením. Mám chuť na všetko, len nie na štúdium. Myslím tým to formálne akademické štúdium, nie to, ku ktorému sa človek motivuje sám. Mám chuť ísť popíjať s priateľmi (čo zajtra, teda už dnes, aj vykonám), túlať sa svetom, napísať knihu, dokonca viem aj o čom (!).

Ísť niekam, robiť niečo

Išiel by som niekam, hocikam, robiť niečo. Napríklad:

Zbierať jahody do Nórska.

Loviť kraby v Beringovom mori.

Ťažiť zlato do Afriky.

Umývať riady do San Francisca.

Pestovať ryžu do Ázie.

Robiť stewarda, anywhere.

Nosiť batožinu, nejaké veľké mesto.

Na ropnú plošinu, uprostred ničoho.

Odhŕňať sneh do Colorado Springs, celý okres by som odhrnul!

Hocičo, na letisko Heathrow.

Novinára, ale len takého, čo sa nemusí hrať s ostatnými hru "vypichi-tomu-respondentovi-oči". Vo Washingtone.

Novínara, v NYC, lebo vo WSH nie sú mrakodrapy.

Organizovať konferencie, worldwide.

Kuriéra, na bicykli, kľudne aj v Bratislave (hlavný sponzor Red Bull Extreme)

Kosiť trávnik a bieliť čiary na Wembley.

Bloggovať a opíjať sa, Paris.

Založiť osadu, Karibik.

Jazdiť na starom GMC, účelovo, Aljaška.

...

Gruzínsky čaj a Foo Fighters

Dnes som prvýkrát v živote robil komplet rezne so všetkým, čo k tomu patrí- krájanie, klepanie, obalovanie, vyprážanie. Viem, je to informácia porovnateľná s "pointless FB statusom", no chcel som navodiť atmosféru, že aspoň niečo robím, predtým ako poviem, že dnes už nič iné okrem popíjania chutného čierneho gruzínskeho čaju a počúvania Foo Fighters praktizovať nebudem. Po gruzínskom čaji som v supermarkete siahol preto, lebo mi pripomína priateľa z tamtej nenápadnej krajinky. A ešte preto, aby som mal o čom napísať blog... Na vlnu Foo Fighters ma naladil niekto, kto si dal za brieždenia rande s jukeboxom u Frankieho. Týmto mu za to ďakujem.

Were you born to resist or be abused?

Prekvapiť

Včera som obdržal ďaľšiu múdru knižku do mojej zbierky. Len tak, ani meniny, ani narodeniny, ani vianoce, ani výročie, len MDŽ a teda by som mal byť je ten, kto obdaruváva.

Aby sa mi s ňou lepšie manipulovalo a aby som si nepoškodil obal, sňal som ho a príjemne na mňa zapôsobil sivo-biely design väzby. Potešujúcim objavom však nebolo koniec. V knihe som našiel dva milé prvky. 

Prvým je poctivým, prváčikovským písmom štylizované a jednoducho riešené venovanie, ktoré sa najprv schovávalo za obalom- som si istý, že zámerne.<3

Druhým prekvapkom je rúž CC na strane XVII pri zmienke o šálke jemnej, etiópskej kávy bez kofeínu z kaviarne. Možno jeho umiestnenie súvisí s kontextom, možno nie. No  každopádne, je to JEJ rúž.

Dnes som z auta videl zástup mužov vychádzajúci z kvetinárstva až von. Môj 8. marec a deň pred ním všaj mali úplne iný ráz. JEBAŤ ÚZUS. :)

update: ten rúž je tam omylom, nehoda... :D

Miesta v Nitre, ktoré môžem

Nie som žiadny nitriansky patriot ani nič podobné. Nestotožňujem sa s nijakým mestom, dedinou na svete. Skôr s ľudmi a tí sú rozlezení kade tade. No aj v Nitre je pár miest, pri ktorých mi nevadí, že som stále tu a že som ešte neodišiel do preč...  Kalvária v noci, zamrznuté zoborské jazierko, budova ukfky na Slančíkovej (fakt tam chodím rád), zoborský les zasnežený a zaliaty slnkom zároveň, čierna hora alebo frankie, no a nakoniec pasáž od Mostnej ul. (škoda, že Napervillská nepokračuje až po most, znelo by to oveľa lepšie) po Chrenovský most/lávku. A v podstate až po Triedu A. Hlinku, ale za Chrenovským mostom sa mení atmosféra a už to nie je ono, možno preto, že je to už frekventovanejšie a včera ma tam minule vystresovali vrany. V pondelok ma pekná scenária prinútila zastať a aspoň telefónom ju zachytiť. Trošku som sa s fotkou pohral a snáď to nie je na Photoshop "navždy-začiatočníka" také zlé :)

Inspired by Feather on the Clyde by Passenger

Prednáška

Prednáška; doslovné opisovanie definícií z .ppt prezentácie; čakanie; ďaľší slide; strata času; nuda; ďaľší slide; deficit vzrušenia; ďaľší slide; čakanie; nečinnosť; zmena atmosféry; výhliadky k lepšiemu?; prednášajúci si premeriava publikum; roztvorí sako; siahne pravou rukou do vnútorného vrecka; melodramaticky niečo vyťahuje; vo vzduchu cítim zmenu; zrazu cítim atmosféru tak zvláštnu, až očakávam, že z vrecka vytiahne králika; bieleho, za dlhé uši, ako kúzelník; rozhostí sa ticho alebo ovácie; je to len telefón, určite iPhone; pokladá ho na stôl, no atmosféra ostáva a zmenu je cítiť vo vzduchu;  stále ten istý slide; uchopuje centropen a klepká si s ním po ľavej dlani; je rozkročený a niečo sústredene zvažuje; toto bude veľké, vravím si; prosím, zmenu; nič; ďaľší slide; vytriezvenie, nie z alkoholu, z naivity.

Tri typy stratenosti

With their bottles in their doorways
And I walk past the business men
Sleeping like babies in their cars
And I thought to myself
Oh, son
You may be lost in more ways than one
But I have a feeling that it's more fun 
Than knowing exactly where you are

Posledné dni som sa dosť často zamýšlal nad slovami stratený/nájdený. Pokúsim sa tu dať teraz svojim myšlienkam hlavu a pätu. 

Poobedné rande so stromčekmi

Trpezlivosť nie je moja silná stránka, ale pri dnešnom strihaní stromčekov (krušpánov) som sa premohol a cibril si zmysel pre detail. Robil som to celé tri hodiny, aj krv tiekla (!) tak si vravím, že by som sa o výsledok rád podelil, len tak. :)

Keby viem spievať... | kúpelňová úvaha

Tento príspevok je z blogu hnutiezalepsiinternet.wordpress, ktorého činnosť som dnes ukončil a migroval som na túto adresu. Jeho životnosť nebola dlhá, no tento jeden príspevok mi nedalo neskopírovať nakoľko sa mne samotnému páči a vyjadruje celkom duch, v akom by sa mohol tento nový blog ponášať:

Dnes večer ma napadla a predchvíľou v sprche dozrela myšlienka, že by bolo fajn, keby viem spievať alebo keby mám hudobný talent. Je to zvláštne a vôbec sa to sem nehodí? Fuck that.

Kebyže viem spievať…

• Spravil by som si na Youtube vlastný channel
• Napísal by som text a k nemu akordy
• Nechal by som sa zarásť (check)